Bláznivý život 10.

7. března 2011 v 20:46 |  30 Seconds To Mars - Poviedky
Prišiel som domov a Vicky sedela na pohovke. Keď počula, že som doma, pribehla k dverám.
"Môžeš mi prosím ťa, ešte raz vysvetliť čo to má všetko znamenať?" Postavila sa pred mňa a zavrela dvere.
"Čo sa týka to ho sľubu," začal som a vyzliekol som si bundu.
"Mňa nezaujíma sľub, ale Jared a Shannon! Čo sa deje? Jared je tak slabý, že ledva stojí a Shannon je červený ako paradajka od nervov!" Celá sa chvela.
"Celé je to šialené, Vicky," povedal som a sadol si na gauč a pozeral som do stropu.
"No, ja počúvam!" Zdvihla mi hlavu do normálnej polohy a pozrela sa na mňa.
"Lesley a Jared spolu spali," povedal som a pozrel som sa na ňu.
"Čo spolu?!" Vyrazilo jej to dych.
"Boli spolu iba jednu noc, no potom si vyznali lásku a Jared je bez nej totálne hotový!" Znova som zaklonil hlavu a pozrel som do stropu.
"Takže to preto sa Jared tak vypytoval, že či bude zajtra na svadbe?"
"Áno, musí s ňou hovoriť a ich posledný rozhovor totižto skončil hrozne. Obidvaja plakali ako malé deti," povedal som jej a pretrel som si tvár rukou.
"To preto Lesley v stredu odišla zo salónu s plačom? Povedala mi, že sa s ňou cez telefón rozišiel David!"
"Počkaj, kto je zasa David?" posadil som sa rovno a pozrel na ňu.
"Je to jej priateľ a preto som v šoku, že sa vyspala s Jaredom!"
"O Davidovi ani slovo pred Jaredom, jasné?" Položil som jej ruku na nohu a pozrel som sa jej do očí.
"No dobre, ale aj tak sa to skôr či neskôr dozvie," dodala a odišla do kúpeľne.

Prešlo niekoľko hodín a už bolo ráno. Vicky si musela privstať, pretože odišla k Anne, aby sa mohla nachystať na dnešný veľký deň.
Vicky mi našťastie nachystala večer oblek a zavesila mi ho na skriňu, takže som už iba vliezol do sprchy. Nechcelo sa mi nejako experimentovať s účesom, tak som si vlasy jednoducho vypol do gumičky ako vždy. Rýchlo som sa vychystal a nasadol do auta. Prišiel som do kostola okolo 10:30 a Shannon s Jaredom už stáli pred katedrálou.
Vyzerali naozaj dobre, hlavne Jared po dlhom čase. Obidvaja mali na sebe čierne obleky a Shannon mal do toho červenú kravatu a Jared modrú. Jared si vyčesal vlasy dohora a oholil sa. Shannon sa opäť nemienil učesať a ponechal si svoj strapatý účes. Ja jediný som bol v bielom obleku ako debil.
"To si robíš z nás dobrý deň?" Zasmial sa na mne Shannon.
"No aby si sa nezbláznil!" Pozrel som sa na Jareda, ktorý tam stál ako bez duše a pozeral do diaľky.
Postavil som sa k nim a čakali sme na ostatných hostí.
"Zasa je na liekoch," šepol mi Shannon a v tvári mu bolo vidno, že ho to trápi.
"Dokedy ho chceš takto držať?" Mykol som plecami.
"Dovtedy, kým nedostane rozum on alebo tá malá,"povedal a otočil hlavu k Jaredovi, ktorý pravdepodobne počúval celý náš rozhovor.
"Je na tom moc zle?" Zahľadel som sa mu do očí.
"No, jesť, je, piť, pije. No je celý akýsi slabý. Ak mu to spôsobilo to decko, tak je to obyčajný psychický slaboch a to ma mrzí!" Povzdychol si.
"Musím ti niečo povedať, ale nie tu," povedal som a začal som ho ťahať dnu.
"No čo je? Nemôžem ho tam nechať samého, čo ak mi skočí pod auto?" Vyzeral na Jareda von.
"Lesley má chalana," povedal som a pozrel som sa smerom na uličku k oltáru.
"Tá malá šľapka!" Shannon si povzdychol a zaklonil hlavu s miernym úškrnom.
"Len to preboha nepovedz Jaredovi ani nikomu!" Chytil som ho za ruku.
"Vyzerám snáď ako vrah príbuzných?" Napravil si sako a odišiel za Jaredom.
"No čo, si v pohode?" Shannon sa postavil pred Jareda a napravil mu kravatu.
"V pohode," povedal Jared a nasilu sa pousmial.
"Keď sa tu objaví Lesley, ani sa odo mňa nepohneš, inak zariadim, že pôjde kade ľahšie, jasné?" Shannon ho držal ho za ramená.
"Bude to ťažké, ale dobre," povedal a opäť sa pousmial. Zatiaľ vyzeral byť v pohode.
Shannon sa mu zahľadel do tváre a potom ho objal. Objímal ho asi minútu a potom mu položil ruku cez plecia.
"Ešte pol hodinu, pripravený?" Jared sa pozrel na hodinky a usmial sa na mňa.
"Vôbec! Keď uvidím všetky tie tváre, zabudnem, čo mám hovoriť!" Začala ma premáhať nervozita.
"Ale no, predstav si, že si na koncerte, len rozdiel bude v tom, že ja nebudem ako besný a Jared nebude skákať po ľudoch!" Shannon drgol do Jareda.
"Choď do kelu!" Vymotal sa mu z objatia a odpľul si.
"Mali by sme už ísť dnu, hlavne vy dvaja," povedal som a kývol som hlavou na Shannona a Jareda.
Shannon kývol hlavou a vybrali sme sa dnu. Jared kráčal popredu s rukami vo vačku a hlavou sklopenou dole.
Pár minút sme stáli pri oltári, kým prišli všetci hostia a zrazu som si všimol ako vošla Lesley s Annou. Keď som uvidel Lesley, okamžite som sa otočil na Jareda, Shannon si ju už všimol a začal sa s ním zhovárať aby si ju nevšimol.
Keď Lesley prišla k druhej lavici odpredu, pozrela sa smerom k nám a všimla si, že Jared si ju nevšimol. No aj tak som sa bál, že sa to celé zvrtne ako na skúške.
Hostia sa usadili a začala hrať hudba. Otočil som sa a samozrejme, Jared mal už oči na Lesley, ktorá sa celý obrad pozerala do zeme. Všetci sa postavili a do sály vošla nevesta, moja Vicky. Bola krásna ako vždy. Mala na sebe jednoduché biele šaty, krásnu kyticu zloženú z fréz a ľalii. Vlasy mala vypnuté dohora a v nich jednu malú krásnu ozdôbku. Stáli sme oproti sebe vedľa oltára a kňaz sa akurát dostal k tej pasáži. K pasáži "Áno" a "Nie".
"Beriete si tu prítomný Tomislav Miličević za svoju zákonitú manželku tu prítomnú Vicktoriu Bošenko? Budete si ju ctiť, vážiť si ju, stáť pri nej v dobrom aj v zlom, v chorobe i v chudobe?" Pri týchto slovách som sa okamžite rozchvel.
"Áno," pozrel som sa Vicky do očí a usmiali sme sa na seba.
"Beriete si tu prítomná Vicktoria Bošenko za svojho zákonitého manžela tu prítomného Tomislava Miličevića? Budete si ho ctiť, vážiť si ho, stáť pri ňom v dobrom aj v zlom, v chorobe i v chudobe?" Vicky sa zhlboka nadýchla a pozrela sa na mňa.
"Áno," povedala a mne v momente spadol zo srdca kameň.
"Môžete si vymeniť prstene," povedal kňaz a Jared vytiahol škatuľku s obrúčkami.
"Vyhlasujem vás za manželov, teraz môžete pobozkať nevestu," povedal kňaz a s úsmevom sa na nás pozrel.
Pobozkal som moju Vicky. Moju Vicky Miličevićovú. Po bozku sme sa vybrali von a nasledovalo hádzanie kytice.

JARED:
Keď si Tomo s Vicky konečne povedali "Áno", začal som sa predierať davom, aby som dobehol Lesley. Bola už takmer pri východe.
"Poď sem!" Schmatol som ju za ruku a ťahal som ju za spovednicu.
"Čo robíš?" Vzpierala sa mi.
Pritisol som ju k stene a náruživo som ju pobozkal. Po tom všetkom som bol rád, že mi môj bozk opätovala.
"Prečo mi to robíš?" Veľmi ťažko, no odtrhol som sa jej od pier.
"Prečo ti robím čo?" Sledovala moje pery a držala ma okolo pása.
"Vyhýbaš sa mi, ignoruješ ma. Posledné dni nežijem!" Pozeral som sa jej priamo do očí.
"Jared, ja som ti všetko vysvetlila!" !pustila si ruky vedľa seba a pozrela sa nabok aby sa vyhla môjmu pohľadu.
"Lesley, pozri sa na mňa! Ty si naozaj myslíš, si o tom presvedčená, že toto je pre nás oboch dobré? Že je pre mňa dobré, byť ako bez duše, úplne vyčerpaný z toho, že ťa nemám pri sebe, keď ti tak vraj veľmi na mne záleží? Keby ti na mne naozaj záležalo a ľúbila by si ma tak ako si mi hovorila, toto by si mi nikdy neurobila," pozeral som sa na ňu a do očí sa jej nahrnuli slzy.
"Prestaň, prestaň! Ako môžeš pochybovať o tom, že ťa ľúbim? Aj keby som veľmi chcela, nemohla som byť s tebou. Jared, ja ešte nezodpovedám sama za seba, tak mi to láskavo prestaň vyčítať a keby som mohla, keby sa to naozaj dalo, neodlepila by som sa od teba ani na sekundu!" Chytila ma za krk a pobozkala ma.
"Nemôžem, nedokážem byť bez teba!" Pobozkal som ju na krk a silno som ju objal.
"Jared, ale my nemôžeme byť spolu!" Odlepila si ma od tela.
"Vieš čo mi spôsobuješ, keď to hovoríš? Pochop to, nedokážeme byť bez seba. Potrebujem ťa cítiť a dotýkať sa ťa každú minútu!" Hľadel som jej do očí a hladil som ju po rukách.
"Ja viem, ale povedz mi, čo mám robiť? Nie je možné aby som bola s tebou každý deň, každú minútu. Nemysli si, že ani mňa nezabíja každá minúta bez teba, ale mysli aj na mňa. Môj život nie je taký jednoduchý ako tvoj!" Uprene mi hľadela do očí a po líci jej stiekla slza.
"Niečo ma napadlo, ale najskôr mi sľúb, že už nikdy nepovieš, že nebudeme spolu,"povedal som, chytil som jej hlavu do dlaní a pozrel som sa jej do očí.
"Jared, ja - " Pozrela sa do strany.
"Prosím," prerušil som ju a chytil som ju za ruku a pozeral som sa jej na pery.
"Sľubujem," pozrela sa mi do očí a pobozkala ma.
Chytil som ju za pás a pritiahol som si ju k sebe ešte bližšie. Opäť som ju náruživo pobozkal a v tom sa odtiahla.
"Chodia tu ľudia, tu nie," povedala a zhrnula si šaty.
"Pod za mnou!" Vošli sme na schodisko, ktoré viedlo hore k zvonu.
Zamkli sme dvere a vyšli sme úplne hore. Bol tam prenádherný výhľad, no mňa zaujímala iba ona. Prišiel som k nej bližšie a s lišiackym úsmevom som ju pobozkal. Potom mi rozopla a vyzliekla sako, rozopla košeľu a rukami mi vošla pod košeľu. Vyzliekol som ju zo šiat a pritisol som si ju k sebe. Dala mi dole košeľu a začala ma hladiť svojimi hebkými rukami po bruchu a chrbte až jej ruky skĺzli nižšie. Zdvihol som ju a opatrne som ju položil na zem, kde som prestrel moje sako. Naše telá sa začali chvieť. Najradšej by som ju už nikdy nepustil.
Strávili sme tam asi 2 hodiny. Najkrajšie 2 hodiny v mojom živote. Potom mi zazvonil telefón a na displeji bolo SHANNON. Vedel som, že ak to zdvihnem, pošle ma do kelu, za to, kde som bol. Tak som ho zrušil.
Zišli sme dole do sály a uistili sme sa, že tam nikoho niet. Pred katedrálou stálo ešte zopár ľudí, tak som ju rýchlo pobozkal a odišiel som k zadnému vchodu. Nebola to ani minúta od posledného bozku a moje telo si žiadalo ďalšie. Bolo to šialené!
Keď som vyšiel spoza katedrály, samozrejme, môj veľký braček tam už stál a ja som sa mohol tešiť na ďalší výprask.
"Kde v riti si bol? Všade som ťa hľadal!" Postavil sa predo mňa a celé ho si ma premeriaval.
"Nikde," odpovedal som mu, nemienil som mu nič vysvetľovať. Pozrel som sa na Lesley, ktorá stála pred vchodom do katedrály.
"Čo do frasa si s ňou robil až 2 hodiny pod zvonom?" Pozeral sa na Lesley a potom pohľadom prebehol ku mne.
"Pozri sa, ja ju ľúbim a urobím všetko pre to, aby sme boli spolu, či chceš alebo nie!" Nasadol som do auta a počkal kým si sadne aj Shannon.
Po ceste domov som rozmýšľal o nápade, ktorý sa mi stvoril hlave. Vedel som, že Lesley raz 18 mať musí. Napadlo ma, že keď dovŕši 18 rokov, presťahuje sa ku mne. Nevedel som, či bude súhlasiť, no ak sme chceli byť spolu, bol to jediný rozumný nápad a so mnou by v bezpečí bola.
"Jared, ja viem, že ju ľúbiš, ale nemám z toho vôbec dobrý pocit," povedal Shannon a vystúpil z auta.
Nemal som náladu mu vysvetľovať všetko od začiatku. Naštartoval som auto o odišiel som. Išiel som si sadnúť na pláž aby som si trochu upratal myšlienky v hlave. Stále som premýšľal nad Lesley. Či to spolu všetko zvládneme, či budeme spolu šťastní a či sa naozaj ľúbime. Možno som tak nepôsobil, ale veľmi dobre som vedel, že je to celé šialené. Ja budem mať 40 a ona nemá ani 18 rokov. Áno, takýchto šialených vzťahov je na svete veľa, ale neviem, či budeme schopní spolu žiť. To bolo to jediné, čo ma trápilo. Alebo čo ak si to, že bez nej nedokážem byť len namýšľam?
A v tom aby som sa prebral mi zazvonil telefón. Bolo to neznáme číslo.
"Áno?"
"Ahoj Jared, ja som Patrcik. Asi ma nepoznáš, ja som kamarát Toma," ozvalo sa z telefónu.
"Viem, pamätám si ťa z videnia. Stalo sa niečo?" Preložil som si nohu.
"Nie, nič sa nestalo. Len skús viacej pouvažovať nad svojím životom, čo robíš," povedal a zložil.
Hodnú chvíľu som šokovane pozeral pred seba a mobil som mal stále pri uchu. Číta mi myšlienky? Kto je to?. Od toho momentu sa mi hlavou začalo hnať všetko a na Lesley som úplne zabudol. Obzrel som sa a z móla ma fotili fotografi. Pozrel som sa do druhej strany, odkiaľ sa ku mne blížilo niekoľko fanúšikov. Spomenul som si na svoj život. Na svoj život slávneho človeka, ktorý Lesley asi nepochopí a nezvládne.
"Ahoj Jared, môžem sa s tebou odfotiť?" Prišla ku mne jedna fanúšička a usmiala sa na mňa so zábleskom radosti a nádeje v jej očkách.
"Ahoj! Dáš mi autogram?" Dobehla ku mne druhá a od šťastia jej nabehli slzy do očí.
"Samozrejme," povedal som s úsmevom a postavil som sa vedľa nej, aby nás mohli odfotiť.
Podpisoval som sa každému asi 5 minút. Keď to skončilo, nemal som už náladu byť sám. Vybral som sa k svojmu autu a v pätách som mal fotografov. Začali ma prenasledovať, tak som opäť nemohol ísť do svojho bytu. Takže ma čakala opäť noc strávená v mojom nudnom apartmáne.
Keď som vošiel do apartmánu, pozrel som sa na stolík, či tam nebude nejaký odkaz od Lesley. Nebolo tam nič. Nemal som na ňu ani číslo a cez Vicky alebo Toma som to zisťovať nechcel. Aj tak už odišli na medové týždne. Vykašľal som sa na to a dúfal som, že najneskôr zajtra ju stretnem. Ľahol som si na gauč a znovu mi zazvonil mobil. Bolo to to isté číslo, z ktorého mi na pláži volal Patrick.
"Patrick?" Posadil som sa na gauč a stíšil som zvuk na televízore.
"Správne," pošepkal.
"Čo zasa chceš?" znervóznel som.
"Jared, ja ťa nechcem strašiť ani nič podobné, ale prečo tak neskutočne bojuješ o niečo, čo nikdy nebude naveky tvoje? Hľadaj niečo, čo ťa naozaj spraví šťastným!"
"Ja neviem o čom hovoríš!" Ten magor ma totálne zmiatol.
"Veľmi dobre vieš o čom, len ti chcem pripomenúť, že o to bojuješ márne," dodal a zrušil náš hovor.
Chvíľu som sa striasol, no potom mi došlo, že asi mal na mysli Lesley. Ale ja som bez nej naozaj nedokázal byť. V momente som tak zabudol na jeho slová.
Bolo už 20:00. Nevládal som už ani sedieť a išiel som si ľahnúť, no najradšej by som bol, keby tu vedľa mňa ležala aj Lesley. Začínal som po nej túžiť každou minutou viac a viac. Uvedomoval som si, že to nemám asi v hlave v poriadku. . Som závislý na 17 ročnom dievčati. Je to láska alebo len túžba? Pýtal som sa sám seba po celý čas.

Ráno ma zobudil telefonát z recepcie. Netušil som čo chceli, pretože raňajky ani nič som si neobjednával. Mal som v pláne skočiť si do Starbucks Coffee.
"Prosím?" Akurát som zývol.
"Pán Leto, máte tu návštevu. Smiem ju pustiť hore?"
"A kto je to?" Ešte som napoly spal, takže mi mozog absolútne nefungoval.
"Nechce sa predstaviť, vraj vás chce prekvapiť," povedala recepčná a zasmiala sa do telefónu.
"Tak nech ide hore," povedal som a zložil som a v tom momente ma napadol iba Patrick s jeho lekciami o živote.
Vstal som a išiel som si do kúpeľne umyť si zuby. Prehrabol som si vlasy, aby vyzerali aspoň trochu normálne. Odomkol som dvere a išiel som si do skrine po mikinu. Kým som sa obliekal, počul som ako už niekto vošiel.
Nie! Teda áno! Prišla Lesley. Stála v strede predsiene a usmievala sa na mňa. Mala vlasy vypnuté v gumičke a slnečné okuliare. Na sebe mala modré džínsy, tričko a sveter. Bola nádherná. Ako vždy.
"Niečo som ti sľúbila a ja svoje sľuby vždy dodržím," povedala a prišla ku mne, objala ma za pás a dala mi malý bozk na pery.
"Neznášam prekvapenia," šepol som jej do pier a usmial som sa.
"Tak potom asi ani neznášaš čokoládové šišky a cappuccino," povedala a úškrnom a k nosu mi strčila papierové vrecko z pekárne a do ruky mi strčila papierový pohár s kávou.
Nemal som na ňu slov. Čokoládové šišky som miloval! Zavesila si sveter na stoličku a išla do baru pre taniere. Bola tak šťastná, no ja som sa ledva dokázal usmiať. Stále som mal pred očami predstavu, že o ňu prídem.
"Mám nápad!" Sadla si vedľa mňa za stôl a podávala mi šišku.
"Aký nápad?" Prižmúril som oči a zdvihol som obočie.
"Myslím, že po tom všetkom a hlavne po mojom sľube by to bolo normálne," povedala a odhrýzla si zo šišky.
"Budeš ma tým sľubom teraz vydierať?" Nahol som sa k nej a usmial som sa.
"Nie, len ho budem držať. Sľúbila som ti, že budeme spolu a sme," povedala a pohladila ma po vlasoch.
"Rešpektujem," šepol som jej a nastavil som sa tak, aby ma mohla pobozkať.
"Tak sa mi to páči!" Nepobozkala ma, ale dala mi bozk na nos a usmiala sa.
"Dozviem sa aj niečo viac o tom tvojom nápade?" Oprel som sa o operadlo stoličky a napil som sa kávy.
"Ach, áno. Poďme dnes von," pozrela sa mi do očí a usmiala sa.
"Kam von?" Naklonil som hlavu nabok a pozrel som sa na stôl.
"No ja neviem, kamkoľvek, len tak sa prejsť a porozprávať sa," povedala a milo sa usmievala s iskričkami nádeje v očiach.
Vedel som, že ak sa s ňou objavím ruka v ruke na verejnosti a preveria si, kto Lesley je, tak ma vyhlásia za pedofila. Ale ak by som jej povedal, že nie, mohla by si to vysvetliť zle a na nej mi záležalo viac.
"Dobre, len sa oblečiem," povedal som a vstal som od stola a išiel som sa obliecť.
"Super!" Od radosti nadskočila na stoličke a išla si sadnúť na gauč.
Obliekol som si sivé džínsy, dal som si koženú bundu, obul som si tenisky a trochu som si nagéloval vlasy. Strčil som si do vrecka mobil, kľúče od auta a peňaženku.
"Ideme?" Podal som jej ruku.
"Môžeme," povedala a potom ešte dodala: ,,Vyzeráš neodolateľne!"
,,Sme párik úžasných, no buď opatrná, lebo hrozí, že ťa zjem!" Mierne som ju pohrýzol na krk a potom som ju nežne naň pobozkal.
Išiel som vedľa Lesley a držal som ju za ruku a v tej chvíli mi bolo úplne jedno, či sú alebo nie sú pred hotelom fotografi. Keď som sa na ňu pozrel, cítil som sa ako otec. Ale keď sa ku mne pritisla, cítil som sa ako chlap, ktorý má to najkrajšie dievča ne svete. Začínal som sa cítiť šťastný. No pocit šťastia vystriedala bolesť, ktorú cítim stále. Opäť ma ovládol pocit strachu, že o ňu prídem.
Až od hotela k mólu sme išli peši ruka v ruke. Našťastie sme nenarzili ani na jedného fotografa alebo fanúšika.
"Ja vlastne o tebe nič neviem," povedal som a oprel som sa o zábradlie a pozrel na ňu.
"A čo by si chcel vedieť?" Rozpustila si vlasy a zhrnula si ich dozadu.
"Všetko. Dátum narodenia, niečo o tvojom živote a rodine. Jednoducho čo ťa napadne," povedal som a zahrnul som jej prameň vlasov za ucho.
"Tak teda dobre. Narodila som sa 4.novembra 1993," prižmúrila oči a uvažovala, čo mi o sebe ešte povie.
"Perfektné," šepol som si sám pre seba a pozrel som sa na oceán.
"Keď som mala 4 roky, moji rodičia sa rozišli a rok na to, si mama našla priateľa, s ktorým je až dodnes. Volá sa Charlie a je naozaj úžasným otcom. Majú rodinný dom v Beverly Hills a ja tam zatiaľ žijem s nimi, kým nedovŕšim 18 rokov. Charlie mi už kúpil byt v Malibu, aby som sa mohla osamostatniť," povedala a pozrela na mňa.
"Takže chceš žiť sama, keď budeš mať už 18, hej?"
"Áno a hlavne sa chcem venovať práci svojich snov," povedala a chrbtom sa oprela o zábradlie a pozerala sa na ľudí na móle.
"A tou je?" Odhrnul som jej vlasy z tváre, ktoré jej zakrývali jej krásnu tvár.
Čakal som čo povie, no ona len tak hľadela pred seba. Sledoval som každé jej jedno žmurknutie a počúval som jej každý nádych a výdych. Ukľudňovalo ma to. Potom sa zhlboka nadýchla, otočila sa smerom k oceánu a zahľadela sa do diaľky. O niečom premýšľala a veľmi som jej chcel v tomto momente čítať myšlienky.
"Vieš, vždy som chcela byť slávna spisovateľka alebo redaktorka v časopise. Napísala som už niekoľko príbehov a jedného dňa ich zverejním, aby si ich mohol prečítať celý svet," pozrela sa do zeme a pokračovala: ,,Asi pred rokom som napísala príbeh o dievčati, ktoré bolo stratené v samej sebe a nevedela sa nájsť, až jedného dňa stretla niekoho, kto jej život otočil o 360 stupňov a konečne začala žiť. Bol to príbeh o mne. Dúfala som, že jedného dňa sa objaví niekto, vďaka komu sa konečne nájdem," povedala a stále pozerala do diaľky s prižmúrenými očami.
"Smiem si to niekedy prečítať?" Prisunul som sa k nej bližšie a aby som jej aspoň trochu videl do očí.
"A potom si prišiel ty, ten niekto, vďaka komu som začala žiť. No viem, že každá rozprávka, každý príbeh má svoj koniec a ten môj ho má tiež, ale najradšej by som bola, aby sa nikdy nestal skutočnosťou," pozerala pred seba a zavrela oči, z ktorých jej vytiekli slzy.
"Lesley - " otočil som si ju k sebe a pozrel som sa jej do očí.
"Verím a dúfam, že ten koniec nikdy nenastane, no zožiera ma to v mojom vnútri," povedala a pozrela sa mimo mňa.
"Nikdy nepríde a keď, tak veľmi, veľmi neskoro, pretože verím, že naša láska prekoná aj osud," povedal som a silno som ju objal.
Stáli sme tam v objatí asi 5 minút. Hlavu mala položenú na mojej hrudi a ja som cítil ako jej po tvári stekajú slzy. Trpela a to ma ničilo. Vedel som, že musím niečo urobiť aby neplakala a aby sa opäť smiala, pretože jedine jej úsmev ma napĺňal šťastím.
"Nemáš chuť na zmrzlinu? Ja by som si dal!" Utrel som jej slzy, ruku som jej preložil cez plecia a zobral som ju na zmrzlinu.
"Zmrzlinu? Prečo práve na zmrzlinu? Správaš sa ako môj otec," povedala a spomalila chôdzu a zasmiala sa.
"Dobre a urobil by otec toto?" Pritiahol som si ju k sebe do náručia a nežne som ju pobozkal.
Keď sme prišli do zmrzlinárne, všetci po nás pozerali. Ani som sa im nečudoval. Mňa poznal každý a keď ma videli s mladou a krásnou babou v objatí, mohli si myslieť čokoľvek. Lesley to ale očividne neprekážalo a ignorovala ich zvedavé pohľady.
"Mne zober vanilkovú," pošepkala mi do ucha a objala ma okolo pása.
Vyšli sme von a už nás cvakli fotografi a vo mne to začínalo vrieť. Lesley to ale všetko ignorovala a nijako ju to nerozrušovalo a nevadilo jej to. To ma upokojovalo. A ak by jej nejako ublížili, tak by som sa vlastnoručne postaral o to, aby sa už nezobudili.
Zišli sme dole na pláž, kde bolo menej ľudí. Chvíľu sme sa iba tak prechádzali a nič nehovorili. Potom sme si sadli a Lesley sa mi schúlila do náručia.
"Môj pes by na teba žiarlil," povedala, zasmiala sa a pobozkala ma na brade.
"Ty máš psa?" Zdvihol som ju a posadil vedľa seba.
"Presne tak. Je to zlatý teriér a má už 5 rokov," povedala a prikyvovala hlavou.
"Ako sa volá?" Zložil som si kapucňu z hlavy a dojedal som zmrzlinu.
"Ellie. Je to ona," povedala a vytiahla mobil z vrecka s jej fotkou.
"Naozaj zlatá, no s mojim by si asi nerozumela," dodal som a prižmúril som oči a vrátil som jej mobil.
"Chceš tu teraz riešiť vzťahy medzi zvieratami?" Zdvihla jedno obočie.
"Že tvoj pes by žiarlil na mňa a ty žiarliš na môjho!" Pritúlil som si ju a usmial som sa.
"Ja nežiarlim!" schúlila sa ku mne a zamračila sa.
"Je aj vedecky dokázané, že ľudia žiarlia na zvieratá viacej ako zvieratá na ľudí," vysvetľoval som jej.
"Všetko čo povieš je vedecky dokázané, že?" Zdvihla hlavu a pozrela na mňa.
"Ale toto je naozaj vedecky dokázané!" Pozrel som na ňu a potom som ju trochu nadvihol aby som si mohol ľahnúť.
"Čo keby si už konečne sklapol a pobozkal ma?" Sadla si na mňa a naklonila sa ku mne.
"Čo keby si prestala mlieť a - " Nenechala ma dopovedať, pobozkala ma a ja som sa prevalil na ňu.
Zvalil som sa na ňu aby nás nikto nespoznal. Asi 10 minút som ju v kuse bozkával. Bola najlepšie bozkávajúce sa dievča v mojom živote.
"Necháš ma aj dýchať?" Odtiahla ma od seba, nadýchla sa potom sa usmiala.
"Prepáč," šepol som, usmial som sa a zliezol som z nej.
"O pár dní odchádzam do Londýna," povedala, prehrabla si vlasy a pozrela sa na mňa ako zareagujem.
"Prečo? A ako dlho tam budeš?" Chytil som ju za ruku.
"Pozvali ma tam z jedného vydavateľstva a očividne sa im páčia moje príbehy," povedala a naklonila hlavu nabok a pohladila ma po líci.
"Ale zdržím sa iba pár dní," dopovedala.
Ja som len prikývol hlavou, že všetkému rozumiem. No hlavu som mal plnú toho ako to bez nej vydržím. Privinul som si ju k telu a pobozkal som ju na čelo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama