Osud 2.

15. března 2011 v 14:54 |  30 Seconds To Mars - Poviedky
Po odbere krvi som čakal aj s policajtmi na chodbe na výsledok. Bol som vynervovaný, či to dievča prežije a či ja prejdem.
"Takže páni," povedal pán doktor, ktorý vyšiel z labáku.
"Je čistý?" Spýtal sa ho policajt a ja som len na nich kukal.
"Áno," povedal doktor s úsmevom a ja som mu úsmev opätoval.
"Takže pán Leto, už len aby prežilo to dievča!" Policajt mi podal kópiu výsledkov a odišiel preč.
"To je všetko?" Pozrel som na doktora.
"Áno, pokiaľ je obvinený čistý, nemajú už nič na práci," povedal a odišiel naspäť do labáku.
Vedel som, že v tej istej nemocnici leží aj to dievča, ktoré som zrazil, tak som išiel na recepciu.
"Dobrý, prosím Vás, asi pred hodinou sem priviezli jedno mladé dievča, mohli by ste mi poradiť kam mám ísť?" Spýtal som celý roztrasený recepčnej.
"Ste pán Leto?" Milo sa na mňa pozrela.
"To ma tu už každý pozná?" Pozrel som na ňu a zdvihol som jedno obočie.
"Choďte rovno a potom výťahom na 4.poschodie a potom na úplny koniec chodby," povedala a usmiala sa.
"Ďakujem!"
Vyviezol som sa výťahom na 4.poschodie a dotackal som sa na koniec chodby. Sadol som si na lavičku na chodbe a čakal som.

"Pán Leto?" Chytil ma za plece doktor a mierne so mnou potriasol. Zaspal som.
"A - áno," vykoktal som sa a postavil som sa oproti nemu.
"Ste v poriadku?" Naklonil hlavu mierne dopredu a pozrel sa mi do očí.
"Bude žiť?" Odtrhol som sa od jeho pohľadu a pozrel som sa na okno izby, kde ležala.
"Je v úplnom poriadku, len má stredný otras mozgu a zlomený členok," povedal, chytil ma za plece a usmial sa.
"Bože, ďakujem!" Od samého šťastia som objal doktora.
"Chcete ísť za ňou?" Pozrel na mňa pochybovačným pohľadom.
"A smiem?" Prekvapene som na neho pozrel.
"Samozrejme, aj keď Vás nepozná, zakázať Vám to nemôžem," povedal a odstúpil na bok, aby som mohol vojsť.
"Takmer som ju zabil, musím sa jej ospravedlniť," povedal som a dlaňou som si pretrel tvár.
"Nebojte sa, tak skoro sa nepreberie," povedal a ja som už vchádzal do izby. Keď som ju uvidel, rozbušilo sa mi srdce. Všetky tie stroje okolo nej, jej hlava a noha... Takmer som ju zabil. Vedel som, že sme v izbe sami, tak som k nej pristúpil bližšie a zobral som si do dlaní jej jemnú ruku. V momente, keď som sa jej dotkol, mojim telom opäť prešlo niečo úžasné. Niečo nedefinovateľné! Hľadel som na ňu asi hodinu a vyčítal som si to všetko. Ja debil! Ja idiot! Veď mohla umrieť! Nemohol som z nej spustiť oči a už vôbec sa mi nechcelo od nej odísť. Sadol som si na pohovku v izbe a asi po hodine pozerania sa na ňu som zaspal.

Ráno, keď som sa zobudil, som videl doktora pri jej posteli. Chcel som sa okamžite postaviť, no môj stuhnutý krk a chrbát mi v tom zabránili. Pomaly som sa postavil a prišiel som k nemu. To dievča sa stále neprebralo.
"Vyspali ste sa dobre?" Spýtal sa ma doktor zaujatý do výsledkov na prístrojoch.
"Neopísateľne hrozne," povedal som a pozrel som sa pred seba, kde som videl svoj odraz v okne a myklo ma. Mal som vlasy na všetky svetové strany a celý som bol nejaký pokrčený.
"Pán Leto, mali by ste sa ísť domov vyspať a dať si horúcu sprchu, veď prísť môžete aj potom," povedal presvedčivým tónom v hlase, no ja som ho nemienil poslúchať.
"Neodídem odtiaľto, pokiaľ sa nepreberie!" Skríkol som na neho potichu.
"Ako chcete," povedal pokojným tónom a odstúpil od nej.
Postavil som bližšie k nej a sledoval som ju. Tak veľmi som každú sekundu čakal, že otvorí oči.
"Kedy sa preberie?" Spýtal som sa a stále som na ňu hľadel.
"Najskôr zajtra ak sa nič neskomplikuje," povedal a prezrel si jej spis.
"Som taký idiot!" Sykol som si sám pre seba a trhol som hlavou.
"Nie ste, stávajú sa aj horšie veci!"
"Ale veci tohto druhu sa asi fakt môžu prihodiť len mne," povedal som s povzdychom a pozrel som sa na doktora.
"Niet sa čoho báť! Do dvoch mesiacov ak nie skôr bude opäť v poriadku ako keby sa nič nestalo," povedal doktor pokojným hlasom a usmial sa.
"Ako sa vlastne volá?"
"Volá sa Veronica Stonesová a podľa jej dokladov bude mať o 5 mesiacov 23 rokov," povedal a čítal si jej lekársky spis.
"Veronica," šepol som a s úsmevom som sa na ňu pozrel.
"A čo jej rodina?" Spýtal som sa.
"Nikoho sme nenašli," povedal s povzdychom a pozrel sa na ňu.
Keď doktor odišiel, opäť som jej chytil ruku a stále som na ňu iba pozeral. Nevedel som prečo, no bál som sa o ňu. Nevedel som, čo bude, keď sa preberie. Že, čo jej poviem. Netušil som prečo, ale jednoducho som sa o ňu bál. O jej život. V tom momente mi bolo ukradnuté všetko. Dokázal som sa sústrediť iba na ňu, na nič iné. Pomaly som natiahol ruku k jej tvári a pohladil som ju. Zvieral som jej ruku tuhšie a tuhšie. Chcel som aby sa prebrala.
Po chvíli som ju pustil, hodil som na seba mikinu a išiel som si dať z automatu tú žbrndu nazývanú kávou. Bol som z toho všetkého ešte taký roztasený, že som si odpil asi raz za polhodinu. Celý čas som civel do zeme.

"Ty sa aj hlásiš, hej?"
"Čo?" Zdvihol som hlavu a pozrel som sa na Jareda, ktorý tam zrazu stál predo mnou.
"Skoro ma o zem hodilo, keď mi povedali, čo sa stalo, si v poriadku?" Sadol si vedľa mňa a ruku si prehodil cez moje plecia.
"Áno, len sa bojím," povedal som potichu a pozrel som sa na dvere jej izby.
"Tie pokuty zmastíme, neboj sa!"
"Nie, bojím sa o Veronicu," povedal som a pozrel som sa mu do očí.
"Veronicu?" Zarazene na mňa pozrel.
"Veronica je dievča, ktoré som zrazil," povedal som a povzdychol som si.
"Ty si niekoho zrazil?!"
"Upokoj sa!" Chytil som ho za ruku, keď chcel akurát vstať.
"O tomto sa mi nikto ani nezmienil!" povedal pokojnejším tónom.
"Je to na zbláznenie!" Zaklonil som hlavu a zavrel som oči. Cítil som ako sa moje vnútro rúca kúsok po kúsku. Bolesť a strach blúdili po mojom tele a ja som necítil nič iné, iba prázdno vo mne.
"Poď, zoberiem ťa domov a prídeš sem hneď zajtra," povedal a začal ma ťahať aby som vstal.
"Ja sa odtiaľto nepohnem, pokiaľ sa nepreberie!" Vytrhol som si ruku z jeho a naklonil som sa dopredu.
"Shannon," čupol si predo mňa a povedal: "Ona sa preberie, len daj tomu čas a keď už bude jasné, že je všetko v úplnom poriadku, prosím, ozvi sa, dobre?" Chytil ma za krk a potom ma objal.
"Dobre," šepol som a objal som ho tiež. V tej chvíli mi to padlo veľmi dobre.
Keď Jared odišiel, vrátil som sa k nej do izby. Vonku sa už stmievalo. Sadol som si na pohovku a hlavu som si zložil do dlaní. Rozmýšľal som, čo jej poviem, keď sa preberie. V tom som začul šuchot. Chvíľu som šokovane zazeral do zeme, keď som počul mierne zastonanie. Pomaly som zdvihol hlavu a videl som ako sa hýbe. Otáčala hlavou doľava a doprava a hýbala nohami. Pomaly som vstal a opatrne som sa k nej priblížil. Sledoval som každý jej pohyb. Keď sa upokojila, pomaly začala otvárať oči. Pozrela na mňa nechápavým pohľadom a ja som v ňom stratil. Mala krásne modré oči a v nich ako keby odlesky drahokamov. Pohľadom si prebehla celú izbu a vrátila sa na mňa.
"Čo - čo sa stalo?" Nadýchla sa a stále na mňa nechápavo pozerala.
"Mala si nehodu," povedal som a ako sprostý som sa nedokázal ovládnuť a usmial som sa na ňu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Liss Liss | 21. dubna 2011 v 23:28 | Reagovat

K poslednej vete a usmial som sa na ňu: Sa čudujem, že všetky prístroje v momente úsmevu nezačali pípať :D :D

PS: Neuraz sa ale Jared to tam zase zasmradil.
Dúfam že ho nemáš rada :D Lebo ja nie :D

2 theechelon theechelon | 21. dubna 2011 v 23:48 | Reagovat

Ty neznášaš Jareda Leta?!?! :O robíš si srandu?!?!
Neverím, že som našla svoju krv!! Ja ho nemám rada tiež!!! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama