Osud 3.

17. března 2011 v 0:25 |  30 Seconds To Mars - Poviedky
"Kto si?" Spýtala sa a ja som konečne poriadne začul jej krásny jemný hlas.
"Ja - ja som Shannon," vykoktal som zo seba zaskočený jej hlasom.
"Poznám ťa?" Prižmúrila oči a celého si ma prezrela.
"Nie, ale... Ale mojou vinou si tu," povedal som a s povzdychom som sklopil pohľad na jej nohu.
"Nechápem," povedala, sadla si a pozrela sa na mňa.
"Zrazilo ťa auto a vodičom toho auta, som bol ja Veronica," povedal som a celý napätý som čakal, čo povie. Čakal som len to najhoršie.
"Bože, vôbec nič si nepamätám," povedala o trochu vyšším hlasom a pozrela sa na svoju nohu v sádre.
"Mala si otras mozgu, je to normálne... Teda myslím," povedal som neistým hlasom a stále som sa bál ako malý chlapec pred výpraskom od mamy.
"Ja - ja... A ty si v poriadku?" V momente ma zaskočila. Čakal som, že ma bude nenávidieť, zabíjať ma pohľadmi, nadávať mi, že ma pošle do riti a ona sa spýtala toto. V momente ma strach prešiel a vystriedalo ho nadšenie a šok.
"Takmer som ťa zabil a ty sa staráš o mňa?" Neveriacky som na ňu hľadel.
"Si človek tiež a ak som ti spôsobila veľké škody, prepáč," povedala ospravedlňujúcim tónom.
"Tie škody sú neporovnateľné s tvojím, životom, bál som, sa že to neprežiješ!"
"Prečo?" Prekvapene na mňa pozrela.
"To neviem," povedal a radšej som sklopil pohľad.
"A čo tu vlastne robíš?" Hľadela na mňa stále zmäteným pohľadom.
"Chcel som byť pri tom, keď sa preberieš," povedal som a pristúpil som o krok bližšie k nej.
"Ale prečo to robíš, veď ma ani nepoznáš!"
"Som tu, aby som sa ti ospravedlnil, je to moja vina," povedal som s povzdychom a chcel som jej chytiť ruku, ale uhla sa.
"Dobre, ja ti odpúšťam," povedala a mierne sa pousmiala.
"Ďakujem," šepol som s úsmevom.
Chvíľu sme na seba len tak pozerali a ani sme si to neuvedomovali.
"Nezavolám doktora?" Spýtal som sa a akože som si odkašľal.
"Nie," povedala a stále na mňa pozerala.
"Dobre, keď už viem, že si v poriadku, tak pôjdem," povedal som, no najradšej by som zostal ešte s ňou.
"Prosím, zostaň," povedala a natiahla si ku mne ruku. Pristúpil som naspäť k nej a podal som jej ruku. Zasa sme sa na seba iba pozerali s snažili sa spoznať ten nedefinovateľný pocit, ktorý sme cítili, keď sme sa dotkli jeden druhého. Zaplo mi, že som ju asi len tak nezrazil. Možno to bol osud. Sadol som si k nej na posteľ a držal som ju pevne za ruku, pokým nezaspala. Keď už zaspala, pohladil som ju po tvári a poriadne som ju prikryl paplónom.
Odišiel som domov, trochu sa vyspať, umyť sa a prezliecť sa do čistých vecí.

Keď som sa vrátil do nemocnice, z jej izby som počul: "Pán doktor, kde je Shannon?"
Rýchlo a s úsmevom som vošiel do izby a pozrel som sa na ňu.
"Pán Leto, vidím, že ste sa konečne vyspali," povedal doktor a usmial sa.
"Keď viem, že je v poriadku, som už aj ja," povedal som a stále som sa na ňu pozeral. Po chvíli sa na mňa usmiala úsmevom, ktorý ma totálne odzbrojil a nevedel som ako sa mám pohnúť.
"Myslím, že ak už budete chcieť Veronica, môžete ísť domov," povedal doktor a pozrel sa na ňu.
"Radšej by som tu zostala, kým sa mi nedá noha do poriadku, doma mi totižto nemá kto pomôcť," povedala so zmiereným tónom v hlase.
"V poriadku, tak sa držte a vy pán Leto tiež," povedal a s úsmevom odišiel.
"Ako sa dnes cítiš?" Sadol som si k nej na posteľ a odpil som si z kávy, ktorú som si kúpil cestou k nej.
"Prečo si zasa tu?"
"Vždy odpovedáš otázkou?"
"A ty?" Usmiala sa a vypla si vlasy do gumičky.
"Nie si rada, že sa aspoň niekto o teba zaujíma?"
"Tak to bolo hnusné!" Založila si ruky a zdvihla jeden kútik úst ako náznak úškrnu.
"Prepáč," povedal som a potichu som sa zasmial.
"Je ti niečo vtipné?" Mierne zdvihla nohu aby ma kolenom drgla do chrbta.
"Absolútne nič, som vážny ako ešte nikdy," povedal som vážnym tónom, no po pár sekundách som sa zasa zasmial.
"Fajn," povedala a zobrala si časopis.
"Tak už mi povieš ako sa dnes cítiš?" Pozrel som sa na ňu a zatvoril som jej časopis.
"Hovorí ti niečo sloboda vlastne vôle?" Prižmúrila oči a celého si ma premerala od hora až dole.
"Nemám problém tu byť do zajtra, slečna Veronica Stonesová!" Keď som vyslovil jej meno, mykla sa a snažila skryť prekvapený výraz v tvári.
"Je mi už oveľa lepšie," povedala a civela na mňa ako na niečo prehnane sladké.
"Ďakujem," povedal som víťazným tónom.
"Dobre, takže už môžeš ísť, nie?"
"Takže ti tu už vadím?" Otočil som sa k nej s úškrnom.
"To som nepovedala!" Sklopila pohľad a pozrela sa von oknom.
"Tak kde je problém?" Rozhodil som rukami a stále som sa škeril.
"Ja ťa ani nepoznám, ty nepoznáš mňa a správaš sa ku mne ako keby si ma poznal večnosť!" Pozerala na mňa vážnym pohľadom a videl som, že sa bojí.
"Ty - ty sa ma bojíš?" V momente som zvážnel a pomaly som išiel k nej.
"Neviem, len mi príde zvláštne, že sa o mňa staráš a pri tom ma vôbec nepoznáš," povedala s povzdychom.
"Ublížil som ti a chcem sa ti za to odčiniť, nič viac, nechcem ťa znásilniť, zneužiť, okradnúť a ja neviem, čo všetko," povedal som pokojným tónom chytil som ju za ruku. Tentoraz sa neuhla.
"To, že si pri mne, berieš ako formu trestu?" Vytiahla si ruku z mojej a pozrela sa mi do očí.
"Nie, chcem ti pomôcť, si tu úplne sama a ja z nedefinovateľného pocitu chcem byť jednoducho tu, pri tebe!" Opäť som jej chytil ruku a stisol som ju pevnejšie.
"Ďakujem," povedala potichu a pozrela sa mi do očí.
"Niet za čo ďakovať," povedal som a pohladil som ju po ruke.
"Je, za to, že si tu so mnou," pozrela sa na mňa a milo sa usmiala a ja som bol zas odrovnaný.
"Ako som povedal, chcem ti pomôcť," povedal som až prehnane milým tónom na moje pomery.
"Zaberá," povedala a usmiali sme sa na seba.
Do večera sme sa rozprávali a vždy, keď sa usmiala ma zalial pocit tepla. Jej úsmev bol jednoducho očarujúci. Jej hlas mi znel v ušiach ako zvončeky slasti a jej prítomnosť ma šteklila v bruchu.
Keď zaspala, išiel som sa domov vyspať a prezliecť sa, aby som mohol zasa zajtra prísť.

"Netráviš tam nejako moc času, braček?" Spýtal sa ma Jared, ktorý sedel na gauči oblečený v pyžame.
"Nie," povedal som vážnym tónom a odišiel som do svojej izby.
"Tak ma dnes napadlo, že sme si už dávno spolu niekam nevyrazili," povedal, keď vošiel do mojej izby.
"Prepáč, nemám čas," odfrkol som mu zaujatý do svojho iPhonu.
"Fajn!" Treskol dverami a odišiel si ľahnúť do izby.
Dobre, bol som hnusný, ale Veronica mi tak zamestnala hlavu, že som sa naozaj nedokázal sústrediť na nič iné! Chcel som jej toho ešte toľko povedať. V niektorých momentoch, keď som na ňu myslel, pristihol som sa ako sa usmievam do blba.

Strach. Bolesť. Zmätok. Ovládli ma, keď som na druhý deň ráno vošiel do jej izby. Jej posteľ bola uprataná a Veronica nebola nikde. Na istú chvíľu som si myslel, že som si pomýlil izbu, ale keď som sa pozrel na číslo dverí, zistil som, že som tu dobre. Obzrel som sa po izbe a všetko bolo preč. Izba bola pripravená pre ďalšieho pacienta. Zostávalo mi už ísť iba za doktorom.
"Tu som," ozval sa jemný hlások za mnou.
"Veronica!" Zvolal som od prekvapenia.
"Čo je?" Zaskočená na mňa pozrela a ustúpila o krok dozadu.
"Nič, len som rád, že ťa vidím!"
"Aha," povedala prekvapeným hlasom a usmiala sa. Keď išla k posteli, zobrala si barle, ktorými sa podopierala a chcela si zobrať tašku.
"Počkaj, pomôžem ti," dobehol som k nej a zodvihol som jej tašku na posteľ.
"Ďakujem," povedala a opäť sa na mňa usmiala tým svojím prenádherným úsmevom.
"Takže už ideš domov?" Spýtal som sa a sledoval som ako sa balí.
"Áno, vraj som sa uzdravila astronomickou rýchlosťou, čo je dobré aj pre teba," povedala a šibalsky sa usmiala.
"Ako pre mňa?" Nechápavo som sa na ňu pozrel.
"Nebudeš mať problémy," povedala s úsmevom.
"S tebou nemôže mať nikto problém," usmial som sa a čakal som jej reakciu.
"By si sa čudoval," povedala, zapla si tašku a oprela sa o barly aby mohla odísť.
"Počkaj, odveziem ťa domov," dobehol som k nej a zobral som jej tašku.
"Nie, nerob si so mnou starosti, zvládnem to aj sama," povedala a snažila zobrať si tašku nazad.
"Povedal som ti, že ti chcem pomôcť a aj sa tak stane!" Schoval som si tašku za seba, aby mi ju nemohla zobrať.
"A ako mi chceš pomôcť?"
"Ako budem môcť a ja viem, že ma vôbec nepoznáš, ale..."
"Dobre," prerušila ma a prižmúrila oči.
"Čo, dobre?"
"Môžeš mi pomôcť," zasmiala sa a odišla pomaly k výťahu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 RocK-pUNk-meTaL... ;) RocK-pUNk-meTaL... ;) | Web | 18. března 2011 v 7:19 | Reagovat

Super diel ;)

2 Liss Liss | 21. dubna 2011 v 23:36 | Reagovat

ten nedefinovateľný pocit je láska Shann

Že mám pravdu :D Že :D :D
Idem na ďaľší :D

3 Miruška Echelon Leto Miruška Echelon Leto | 30. července 2011 v 14:59 | Reagovat

och och uzasne ! :-D Boze daj aby aj mna raz Shannon zrazil! :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama