Osud 10.

9. dubna 2011 v 1:28 |  30 Seconds To Mars - Poviedky
Jeho pery sa stále nedotýkali tých mojich a ja som strácala kontrolu nad sebou samou. Ruky mi skĺzli na jeho chrbát a vyslovene som sa ne neho nalepila. On si ma stále držal blízko tela a nechcel ma pustiť. Dochádzal mi dych a sily. Už som sa ho nevládal držať, už som nevládala tam len tak stáť a čakať, čo urobí.
"Nie," šepla som, keď už jeho pery boli takmer na mojich. Otočila som hlavou na bok a mierne som sa odtiahla. On sa natiahol ku mne, aby bol opäť bližšie k mojim perám, ale ja som mu to nedovolila. Otočila som hlavu na druhú stranu a

vyhŕkli mi slzy.
"Shannon, prestaň," povedala so vzlykom a ruky som mu položila na jeho hruď, aby som ho od seba odtiahla.
"Čo je?" Pozrel na mňa ako keby si neuvedomoval, čo doteraz robil.
"Prestaň," šepla som ešte raz a rozplakala som sa.
"Veronica," povedal potichu a spustil zo mňa ruky. To som využila a odišla som do izby.
"Počkaj!" Stiahol ma za ruku Shannon, keď som bola v polke schodov.
"Nechaj ma, prosím!" Snažila som sa vytrhnúť, ale stiahol ma dole a pritisol ma k stene.
"Neplač," povedal a utrel mi slzy.
"Nedá sa," šepla som so vzlykom v hlase a po líci sa mi spustila ďalšia slza, ktorú mi hneď utrel.
"Prečo?" Pohladil ma po vlasoch a pohľadom skúmal moju tvár.
"Ja neviem!" Pokúsila som sa dostať z jeho objatia, ale nepustil ma. V momente ma pritisol ma naspäť k stene a ja som na neho nechápavo pozerala.
"Musíš to vedieť!" Sykol na mňa a pritlačil ma viacej k stene.
"Shannon, prestaň!" Odtlačila som ho od seba asi na 2 metre a vybrala som sa naspäť do izby.
"Niečo sa s nami deje!" Kričal na mňa zdola a ja som sa zastavila.
"Niečo sa s nami deje?" Otočila som sa na neho a pomaly som zišla k nemu dole.
"To, čo som robil tam a to čom som robil teraz, neviem sa ovládať a správam sa ako idiot!" Sadol si ku stene na zem a hlavu si oprel o stenu. Ale mal pravdu, aj keď ja som mu nemala nič za zlé.
"Shannon," čupla som si k nemu a chytila som ho za ruku. Chvíľu ma nevnímal, ale potom sa na mňa pozrel a zovrel mi moju ruku vo svojej.
"Prepáč mi to," šepol a pohladil ma po líci a ja som cítila, že sa mu chvela ruka. Bál sa.
"Nemám ti čo prepáčiť, nič si neurobil," povedala som mu pokojným hlasom a ruku, ktorou ma pohladil som si pritisla k tvári.
"Neviem čo sa so mnou deje," povedal a oči si zakryl rukou.
"Nedeje sa s tebou nič!" Potriasla som mu rukou a donútila som ho, nech sa na mňa pozrie.
"Ty to nevidíš?" Pozeral na mňa utrápeným pohľadom, ktorý ma doslova vo vnútri bičoval.
"Nemám čo vidieť... Shannon, prestaň sa tak na mňa pozerať, ničí ma to!"
"Vidíš to, ničím ťa," povedal potichu a zhlboka sa nadýchol.
"Nie! Nie! Nie! Shannon, veď ja si ani neviem predstaviť, že by si tu nebol," hladila som ho po tvári a on sa na mňa konečne pozrel normálnym pohľadom. Tým jeho krásnym a zvodným pohľadom ako vždy.
"Som idiot," šepol a ruku mi stisol ešte tuhšie.
"Dobre, ale môj idiot," povedala som a usmiala som sa. Akoby zázrakom mi úsmev opätoval. Konečne. Objala som ho tak silno, až zastonal. V tej chvíli som chcela zastaviť čas.

"Nie si hladná?" Spýtal sa ma s úškrnom na tvári po našom dlhom objatí.
"Jedlo, jedlo a zasa jedlo..." Povzdychla som si a posadila som sa vedľa neho.
"Čo je?" Zasmial sa a objal ma okolo pliec.
"Myslíš ty aj na niečo iné ako je jedlo?" Pochybovačne som na neho pozrela.
"Uhm... Nie," zasmial sa a z vačku si vybral mobil.
"A zasa mobil," dodala som oduto a postavila som sa. Samozrejme, keď som sa otočila, hral sa na mobile a ignoroval ma. Ako malé dieťa.


"Pohni si, lebo to nestihneme!" Kričal po mne Shannon zdola, keď som si v izbe balila posledné veci.
"Sklapni a radšej si skontroluj, či máš všetko!" Strčila som mu do ruky telefón, ktorý si pán múdry zabudol na stole v izbe.
"Stane sa," povedal s úškrnom a strčil si mobil do vrecka ako by nič.
"Jedine tebe," povedala som uštipačným tónom a do ruky som mu vložila klúče od auta.
"Ja za to nemôžem," povedal porazeneckým tónom a zapol si bundu.
"Ale áno," šepla som s úsmevom a odišla som o auta. A prehrabnutie jeho úžasných vlasov som si samozrejme neodpustila.
Keď sme prišli na letisko, vybavili sme všetky potrebné veci, odovzdali sme batožiny a všetky tieto omielačky okolo toho. Prišli sme do čakárne, odkiaľ som videla všetky pristavené lietadlá na dráhe. Roztriasla som sa, začal sa mi chvieť žalúdok a potrebovala som sa o niečo oprieť, ale pán Leto si niekam zase odbehol a nechal ma tam samú.
Bála som sa lietania, no ešte som mu to ale nestihla povedať.
"Už som tu," povedal a zaujato sa pozeral na letenky. Ja som neváhala ani sekundu a schmatla som ho za ruku.
"Čo sa deje?" Nechápavo na mňa pozrel, no ruku mi našťastie nepustil a zovrel mi ju ešte tuhšie.
"Ja - ja sa bojím lietania," povedala som a so sklopeným pohľadom som sa o neho oprela.
"Prečo?" Spýtal sa s úškrnom a pozrel sa na mňa.
"To sa ma akože fakt pýtaš, že prečo?" Hodila som na neho odutý pohľad a zdvihla som jedno obočie.
"A čo iné sa ťa mám spýtať?" Sarkazmus si samozrejme neodpustil.
"Bože, ty vieš teda človeku pomôcť," odfrkla som a bez toho, že by som sa na neho pozrela, som ho pustila a zobrala som si veci do lietadla.
"Ty ešte prídeš," povedal a zasmial sa. Sarkasticky, čo ma vytáčalo.
"Zabudni!" Otočila som sa odišla som k terminálu. Nemala som na výber, len sa zahrať na statočné dievčatko a zvládnuť to.
Postavila som sa o rady k okienku, kde preberali letenky a púšťali na palubu lietadla, ale keď som videla ten stroj, to lietadlo, klesol mi tlak a začala som sa znova triasť.
"Prečo tu stojíš ako prikovaná?" Prešiel okolo mňa s úsmevom a mne bolo úplne jedno, čo som mu povedala predtým. Stiahla som ho za mikinu k sebe a objala som okolo pása.
"Že zabudni," povedal a zasmial sa.
"Shannon, teraz nie," šepla som a objala som ho tuhšie. Ruky som mu strčila pod mikinu a tvár som mu zaborila do trička. Krásne voňal.
"Zlato, čo je?" Odtiahol si ma mierne od tela, aby sa na mňa mohol normálne pozrieť.
"Bojím sa," povedala som mu do očí a on si ma pritiahol k sebe späť.
"Bože, celá sa chveješ a si bledá ako stena," povedal a hladil ma po vlasoch a po chrbte, čo ma upokojovalo.
"Nepusti ma," šepla som mu do trička a on si ma privinul k sebe. Cítila som, že niečo vyťahuje z vrecka, ale ignorovala som to.
"Už som ti povedal, že si môj malý sladký anjelik?" Spýtal sa ma a pobozkal ma na vrch hlavy. Malý sladký anjelik, jeho malý sladký anjelik. Znelo to úžasne.
"Nie," povedala som mu s tvárou stále zaborenou do jeho hrude.
"Tak už to vieš a toto je pre teba," povedal a k hlave mi priložil nejakú vec. Bol to malý plyšový medvedík, ktorý držal srdiečko a bolo na ňom napísané MY LITTLE SWEET ANGEL. Bolo to úžasné a od radosti sa mi nahrnuli slzy do očí.
"Je krásny, ďakujem," usmiala som sa na neho a dala som mu bozk na líce. Darček som si zobrala k sebe a Shannona som pevne chytila za ruku. Boli sme už na rade a ani tá milá letuška za pultom a Shannonova prítomnosť ma neupokojovali.
"Mladomaželia?" Milo sa nás spýtala letuška a podala nám označenú letenku.
"Nie," v momente sme jej spolu so Shannon naraz odpovedali. Ako keby nás to zhrozilo.
"Snúbenci?" Pokračovala v pýtaní a hoci bola len pri druhej možnosti, už ma to znervózňovalo.
"Nie," odpovedal Shannon a čakal, kým mu dá ďalšiu letenku.
"Priatelia?" Spýtala sa znova, keď si prezerala letenku.
"Jednoducho kamaráti," povedal Shannon podráždeným tónom a natiahol si ruku po letenku.
"Nie ste vy ten... No jasné, vy ste Shannon Leto!" Ukázala letuška na neho prstom a škerila sa od ucha k uchu.
Sledovala som jeho reakciu, no on ju odignoroval, zobral si letenku a ťahal ma za ruku do lietadla.
"Veľa rečí, málo roboty," mrmlal si Shannon, keď sme kráčali do lietadla. Nekomentovala som jeho reči, aj keď mi to pohľadom naznačil. Ja som mu len pevne stisla ruku a hľadela som pred seba.

Konečne sme boli v Londýne na letisku. Celý let som našťastie prespala. No v strachu som mohla pokračovať hneď po tom ako Shannon ukázal na malé lietadlo, ktoré nás malo odviezť do Yorku.
Nervy, strach a úzkosť ma opäť ovládali a už ani Shannonova prítomnosť ma neupokojovala.
Kým nám nakladali batožiny, pritúlila som sa k nemu a on ma nežne pobozkal na čelo.
"Ako dlho ešte?" Spýtala som sa zúfalým tónom.
"Už len asi hodinku," povedal a usmial sa na mňa núteným úsmevom, čo ma prekvapilo.
"Shannon, bol by si šťastnejší ak by som tu nebola?" Musela som vedieť odpoveď, tú na ktorú som čakala, aby som sa trochu upokojila.
"Teraz na to nie je čas," odfrkol a zarazene som na neho civela.
"Pusti ma, ďalej to zvládnem aj sama!" Vytrhla som mu ruku zo stisku a pridala som na chôdzi.
"Veronica," potiahol ma za zápästie a otočil si ma k sebe.
"Povedala som, že to bez teba zvládnem!" Sykla som a už som naozaj odišla k lietadlu.
Celú cestu mi bolo zle a triasla som sa. Sedela som čo najďalej od neho a vytočila som sa tak, aby som na neho nevidela. Nemala som chuť sa na neho ani pozrieť. Celý čas sa ma snažil chytiť za ruku, ale ja som mu zakaždým uhla. Bola som stále ticho, no slzy mi stekali po lícach. Dúfala som, verila som, že si to nevšimne.
"Veronica, zlato," šepkal a ťahal ma za ruku k sebe, ale ja som sa odťahovala a ani raz som sa na neho nepozrela.
"Počuj," prisunul sa k mne a objal ma okolo pliec.
"Shannon, daj mi pokoj!" Zložila som mu ruku z pliec a otočila som sa.
Zobral mi hlavu o dlaní a zapozeral sa mi do očí. Bol tak blízko, že naše tváre magnetizovali. Niečo nás priťahovalo.
"Vysvetli mi ako ťa napadlo, že by som mohol byť šťastnejší bez teba, keď som ti jasne povedal, že bez teba by bol môj život jeden veľký znudený omyl, Veronica," povedal mi pokojným hlasom a stále mi hľadel do očí a ani raz sa neuhol.
"Vyzeralo to ako keby ti už na mne nezáležalo," šepla som a po líci mi stiekla slza, ktorú mi hneď zotrel.
"Musel by som umrieť, aby mi na tebe prestalo záležať," usmial sa na mňa a cítila som ako sa naše tváre pritiahli k sebe o čosi bližšie.
"Bojím sa," šepla som a takmer som už bola na jeho perách. Zavreli sme oči a čakali. Ale ja som sa rýchlo spamätala a odtiahla som sa. Zliezla som mu do náručia a zavrela som oči.



Špeciálne poďakovanie patrí Vany :D Ďakujem ;)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Vany Vany | 9. dubna 2011 v 9:46 | Reagovat

Poslintala som si celú klávesnicu... :D :D :D
To bolo tak nenormálne úžasné... :D :D

PS: Už som ti raz povedala, že nemáš za čo :D

2 Billie Martnes Billie Martnes | 9. dubna 2011 v 19:47 | Reagovat

Romantika, Romantika a zase romatika.. krása, krása a zase krása. ;)

3 Liss Liss | 22. dubna 2011 v 0:11 | Reagovat

Zabiť letušky. Starajú sa do súkromia. Čubky!!

4 Miruška Echelon Leto Miruška Echelon Leto | 30. července 2011 v 21:41 | Reagovat

jednoducho dokonale :) totalne zboznujem tvoje poviedky :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama