Osud 9.

2. dubna 2011 v 1:27 |  30 Seconds To Mars - Poviedky
Keď sme dojedli, Veronica sa postavila a s prázdnym výrazom si odišla sadnúť do obývačky. Jej výraz sa mi vôbec nepáčil. S obavami som sa postavil a išiel som za ňou. Sedela tam na gauči a očividne ju niečo trápilo.
"Veronica, je všetko v poriadku?" Pomaly som si k nej sadol a objal som ju okolo pliec.
"Áno," povedala a usmiala sa na mňa úsmevom, za ktorým skrývala bolesť.

"Neverím," povedal som a otočil som si ju k sebe za jej bradu, aby som sa jej mohol pozrieť do očí.
"Vlastne nič nie je v poriadku," povedala a odtiahla sa naspäť.
"Urobil som zasa niečo?" Nesmelo som natiahol ruku, aby som jej mohol chytiť tú jej.
"Nie, len som zmätená," povedala potichu a nehybne hľadela pred seba.
"Z čoho?" Prisunul som sa k nej bližšie a privinul som si ju na hruď.
"Shannon," povedala a odtiahla sa.
"Čo my dvaja vlastne sme?" Pozerala sa mi do očí a v tom prítmí som tie jej ani poriadne nevidel.
"No..." Nevedel som nájsť slová na jej otázku. Rozmýšľal som, čo je medzi nami dvoma, ale nič ma nenapadalo.
"Takže si tu len tak? Len tak sa o mňa staráš, že aby bolo?" Hádzala po mne pohľady, ktorými ma prebodávala až do srdca. Cítil som tú bolesť, ktorú mi spôsobili jej slová. Takže si tu len tak? Len tak sa o mňa staráš, že aby bolo?
"Ako ťa to mohlo vôbec napadnúť?"
"Tak mi povedz, prečo si tu a prečo to všetko pre mňa robíš!" Skúmala môj zarazený výraz tak dlho, až sa jej do očí nahrnuli slzy a s povzdychom sa postavila.
"Počkaj," povedal som a chytil som ju za ruku.
"Nie," odmietla a bránila sa, ale ja som pokračoval.
"Veronica!" Otočil som ju za zápästie k sebe, aby sa na mňa pozrela.
"Ne - nechápeš, že jediný dôvod, prečo som tu s tebou je, že ťa mám rád?... Znie to šialene, ale som rád, že sa stalo, čo sa stalo, že som ťa zrazil. Ja - ja neviem, kde by som bol teraz, keby nebolo teba... Možno by som sa nudil sám doma alebo jazdil po meste na motorke a bol by som opustený, ale s tebou som šťastný, konečne ma baví niečo robiť... Keď som s tebou, napĺňa ma to, som rád, že som tu, tak prosím, už tak nehovor..." vysvetlil som jej svoje pravé pocity, no stále som mal pocit, že niečo, a práve to najviac podstatné som nepovedal. Ja som ale nevedel čo.
"Naozaj?" Zdvihla hlavu a pozrela sa na mňa. V očiach sa jej zaleskli slzy a na tvári sa jej objavil jej krásny úsmev.
"Naozaj," povedal som a zotrel som jej slzu, ktorá jej stiekla po líci.
"Prepáč," šepla a pristúpila o krok bližšie a ja som vedel, že jediné, čo potrebovala bolo objatie.
"Nemáš sa za čo ospravedlňovať," povedal som pokojným hlasom a pevne som si ju pritisol na hruď. Po chvíli som cítil, že mi slzami zamočila tričko.
"Čo je?" Pobozkal som ju na vrch hlavy a pritisol som ju tuhšie k sebe.
"Som len rada, že ťa mám," povedala so vzlykom a prstami sa mi zaryla do trička.
"Vieš dobre, že aj ja," pošepkal som jej do vlasov a znova som ju nežne pobozkal na vrch hlavy.
"Som unavená," povedala a pomaly sa vytiahla z môjho objatia.
"Chceš si ísť ľahnúť?"
"Áno," povedala a otočila sa, aby mohla odísť hore.
"Shannon?" Otočila sa naspäť ku mne a nesmelo mi hľadela do očí.
"Prosím?" Usmial som sa na ňu a hodil som na seba mikinu.
"Zostaň dnes som mnou," povedala a už bola pritisnutá na mojej hrudi.
"Ako povieš," usmial som sa a ladne som si ju zdvihol na ruky.

Položil som ju na posteľ a ľahol som si vedľa nej. Chvíľu sme na seba len tak pozerali a potom sa ku mne pritúlila.
"Dobrú noc," šepol som jej do ucha a dal som jej naň malý bozk.
"Dobrú noc," povedala a otočila sa ku mne, aby ma mohla objať. Schoval som jej drobné telo do náručia a zaspali sme.

VERONICA:
Ráno som sa zobudila v posteli sama. Bola som trochu zmätená a bála som sa. Ale to všetko zo mňa opadlo, keď som zdola počula zvuky z televízie a... Nejaké vzdychy. Vbehla som rýchlo do kúpeľne a umyla som si tvár a zuby.
Keď som zišla dole zo schodov, nechápala som tie zvuky, ktoré vychádzali z obývačky, no keď som vošla do obývačky, hneď som všetko pochopila. Shannon posiloval a mne sa pri pohľade na jeho telo a svaly zahmlilo pred očami. Keď som videla ako sa mu napínajú tricepsy a svaly na chrbte, bola som ako Alenka v ríši divov. Tých najúžasnejších divov na svete.
"To - to - to ako robíš čo?" Vykoktala som zo seba a on sa na mňa pozrel s tým jeho úškrnom, ktorý so mnou až triasol.
"Aj tebe krásne ráno," povedal s úškrnom od ucha k uchu.
"Niečo som sa pýtala," povedala som naliehavým tónom v hlase.
"Cvičím," povedal a zobral si do ruky asi 10 kilovú činku.
"A - a to prečo?" Zmätene som na neho pozerala a plietol sa mi jazyk.
"Mám si nechať svaly opadnúť ako 50-ročný dedko?" Položil činku na zem, postavil sa a napol si hruď.
"To určite nie," povedala som potichu a zahryzla som si do pery pri pohľade na telo.
"Keď urobím toto, páči sa ti to?" Otočil sa a napol si svaly na chrbte. Takmer som zamdlela a pozerala som na neho s priblblým úškrnom.
"Áno," povedala som a naďalej som sledovala jeho krásne telo.
"A takto?" Otočil sa bokom ku mne a nadýchol sa, čím mu na hrudi vynikli jeho svaly. Pozerala som na neho ako zhypnotizovaná a nemohla som sa ani pohnúť.
"Áno," povedala som a hlas mi poskočil o trocha vyššie.
"Páči sa ti to, však?" Pristúpil ku mne asi na vzdialenosť 3 centimetrov a ruku mi priložil k lícu. Automaticky som privrela oči a hlavu som si oprela do jeho dlane. Pritisol sa ku mne, rukou ma pohladil po zátylku a potom zišiel na chrbát. Celá som sa chvela a nedokázala som otvoriť oči. Jeho prítomnosť a jeho dotyky som mnou robili divy. Bolo mi to príjemné, ale miatlo ma to. Miatlo ma, čo k nemu vlastne cítim.
"Neprestávaj," šepla som, keď ma jemne hladil prstami po chrbtici. Zhlboka sa nadýchol a obidvoma rukami ma hladil po krku. Líce si priložil k môjmu a mierne sa oň obtrel. Mala som stále zavreté oči a chvela som sa, takže som netušila čo presne robí, len som vnímala jeho nežné dotyky. Rukami ma objal okolo pása a pritisol si ma k sebe. Oprel sa čelom o to moje dýchal mi do tváre. Bolo to príjemné. Až príliš.
"Veronica," šepol a ja som otvorila oči. On mal tie svoje zatvorené a zhlboka dýchal.
"Shannon," povedala som a rukami som ho objala okolo krku.
"Ja - ja nevládzem, nemôžem," povedal bez dychu a zvraštil obočie.
"Čo je?" Povzdychla som a pohladila som ho po krku.
"Prosím," šepol mi znova do tváre o trocha viac ma zovrel vo svojom objatí.
"Shannon, čo je?" Nechápavo som si prezerala jeho tvár plnú bolesti.
"Už nevládzem," šepol a naše pery boli od seba iba pár milimetrov. Nevedela som, čo chce urobiť. Nevedela som, čo mám robiť. Nemohla som sa ani pohnúť. Svojimi perami sa priblížil k tým mojim o niečo bližšie a ja som si nahlas zastonala. Keď sa priblížil opäť bližšie, prstami som sa mu zaryla do jeho kože na krku a silno som sa k nemu pritisla. Čo bude teraz? Čo sa stane? Čo mi urobí? Čakala som všetko.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Vany Vany | Web | 2. dubna 2011 v 8:53 | Reagovat

Krásne krásne krásne krásne!!! Shannon ako cvičí... Bože, to je predstava!!! :D :D

2 Billie Martnes Billie Martnes | Web | 2. dubna 2011 v 11:28 | Reagovat

Bože môj!!! Ty si strašná! Takto to ukončiť!!!!!! :O :D

3 Liss Liss | 22. dubna 2011 v 0:08 | Reagovat

Veronica... pobozkaj ho!! Posmel sa!! no tak!! Prosím :( Musíš veď je to Shann

4 Miruška Echelon Leto Miruška Echelon Leto | 30. července 2011 v 21:30 | Reagovat

ked si predstavim ze rano vstanem a bude na mna cakat Shannon a este k tomu bude cvicit!! :D dokonale! :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama