Osud 17.

12. května 2011 v 23:02 |  30 Seconds To Mars - Poviedky
Ráno som sa prebudil na to ako ma trhlo zo sna, ktorý sa mi sníval. Videl som ako mi Veronica odchádzala. Bola to nočná mora. No keď som sa obzrel, aby som sa na ňu pozrel ako sladko spí a či som ju nezobudil, ona tam nebola. Posteľ bola prázdna. Hneď som si spomenul na môj sen a spojil som si to s realitou. Vo sne odišla a v realite tam nebola. Bola preč.

Ovládol ma strach. Zmätene som sa postavil z postele a prvé, čo som urobil, bolo, že som sa pozrel do kúpeľne. Tam nebola. Vyšiel som na chodbu, či by som nepočul nejaké zvuky zdola, ale nič. Takto som prešiel celý dom a ona nebola nikde. V tom momente som pocítil aký prázdny som bez nej. Že ju potrebujem čo raz viac a viac. Bolo to neuveriteľné!
Zrazu som počul ako niekto odomyká a počkal som, kým vojde.
"Toto mesto je tak krásne, hneď ráno!" Zvolala radostne Veronica, keď celá vytešená vošla do obývačky s taškou plnou jedla.
"Ty... Ty... Ja... Kde si bola?" Potriasol som hlavou a neveriacky som ju sledoval ako vybaľovala nákup.
"V obchode, pretože si všetko vyžral," povedala a na tvári sa jej objavil úsmev.
Pokračovala vo vybaľovaní a ja som si sadol na stoličku za stôl. Hlavu som si zložil do dlaní a pokúšal som sa zhlboka dýchať. Strašne som sa zľakol, že som ju naozaj stratil a práve tento pocit ma ubíjal.
"Shannon," šepla a jej jemný dotyk som pocítil na chrbte. Jemne ma pohladila a mierne mi prehrabla vlasy na zátylku.
Otočil som sa k nej a zapozeral som sa jej do očí. Skúmala, bádala a snažila sa prísť na to, čo mi je. Snažila sa to vylúštiť z mojich očí.
Chytil som jej ruku a ona len nechápavo hľadela čo robím. Sedel som tam mlčky, celý mimo ako by som to ani nebol ja. Bez nej som to naozaj nebol ja.
"Si v poriadku?" Znova šepla a priložila mi jej jemnú ruku na líce.
"Teraz už áno," odpovedal som jej a pohladil som ju po ruke.
"Nie je ti zima?" Spýtala sa ma a na tvári sa jej objavil blažený pohľad. Prezerala si ma a ja som si uvedomil, že som nemal na sebe tričko, iba tepláky.
"Nie," povedal som a pohľad som stále upieral na jej tvár.
"A už mi prezradíš čo sa ti stalo?" Zložila mi ruku z tváre a pozrela sa na mňa zvedavým pohľadom.
"Nie," povedal som a postavil som sa.
"Prosím?" Spýtala sa so zvýšeným tónom v hlase a sledovala ma ako pomaly kráčam ku dverám od kúpeľne.
"Nerieš to," kývol som na ňu rukou a vošiel do kúpeľne.
Oprel som sa o umývadlo a pozrel som sa na seba v zrkadle. Hľadel som na seba hodnú chvíľu a rozmýšľal som na sebou, že čo robím. Povedal som si, že sa musím spamätať, pretože keď ma vidí Veronica ako trpím a ako v sebe dusím to, čo k nej cítim, tak trpí aj ona. A to som nechcel. Vtedy nastal čas to vrátiť do starých koľají, do začiatkov.
Potichu som vyšiel z kúpeľne a videl som, že Veronica tam stále sedela a hľadela do zeme. Ani sa nehla. Zase sa trápila a zase mojou vinou.
"Takže, dnes som nám vymyslel dokonalý program!" Tľapol som rukami a pošúchal som si dlane. Veronica sa mykla a prekvapene na mňa pozrela.
"A aký?" Spýtala sa znudeným hlasom a sklopila pohľad.
"Uvidíš," povedal som s úškrnom a žmurkol som na ňu. Hneď sa usmiala a to ma potešilo.
"Mám sa báť?" Pochybovačne sa vypytovala a s úsmevom sa išla pustiť do varenia.
"Nie, veď budeš so mnou," povedal som a oprel som sa o zárubňu dverí.
"Veď práve o to ide," poznamenala s úsmevom a jej pohľad sa zasekol na mojom bruchu.
"Viem, že by si také chcela," usmial som sa a ona len zdvihla jedno obočie.
"Nie, Shannon, máš tam zubnú pastu," rukou kývla k môjmu bruchu a začala sa smiať. Možno som vyznel trápne, ale jej smiech bol pre mňa ako krásna, krásna, krásna balada.
Rýchlo som si to utrel odbehol som sa hore obliecť. Hodil som na seba bývalé kompletné tričko, z ktorého bolo aktuálne tielko a modré džínsy.

"Shannon?" Vošla mi Veronica do cesty a založila si ruky
"Áno?" Prekvapene som na ňu pozrel.
"Na niečo si zabudol," povedala a zdvihla jeden kútik úst.
Ja som len pokrútil hlavou, že nechápem, čo myslí a čakal som, kým to pripomenie.
"Nepovedal si mi ten úžasný program pre dnešný deň!"
"No jasné!" Ruku som si priložil k čelu a usmial som sa.
"Tak?" Pýtala sa zvedavým tónom.
"Tak nič, uvidíš," povedal som a prešiel som okolo nej do kuchyne.
"To je zasa ďalšie prekvapenie?" Otočila sa a nasledovala ma.
"Aké ďalšie? Ja tebe prekvapenia nikdy nedávam... Radšej," povedal som a s úškrnom som si sadol na kuchynskú linku.
"Debil," šepla a nahodila odutý výraz. Vtedy som sa musel zasmiať.

Začala nakladať jedlo na tanier a ja som z ničoho nič začal sledovať jej pohyby. Ako tam stála a ako sa jej krásne zaviali vlasy pri každom pohybe. Potriasol som hlavou a pozrel sa na druhú stranu, kde bol ten najnudnejší obraz na svete.
"A ja mám kde?" Pozrel som na ňu, keď prešla okolo mňa s jedlom na tanieri.
"Ty si nalož sám," odfrkla a išla ďalej do izby.
"Daj mi to," dobehol som ju a snažil som sa jej zobrať ten tanier.
"Čo robíš?" Snažila sa mi uhnúť a šokovane na mňa pozrela.
"Daj to sem!" Ťahal som tanier k sebe a pokúšal som sa o takmer nemožné.
"Prestaň!" Trhli sme naraz tanierom a spadol.
"No pekne," zamumlal som a zdvihol som obočie.
"Tak toto je tvoja vina!" Zvýšila hlas a prstom ukázala na mňa.
"Čože?" Vyvalil som na ňu oči.
"Keby si bol normálny a neťahal mi ten tanier, tak by nespadol!"
"Nezvaľuj na mňa niečo, čo je tvoja vina!" Priblížil som sa k nej a ukázal som na ňu prstom.
"Prosím? Toto je tvoja vina, lebo si idiot!" Kričala a rozhadzovala rukami.
"Ja som idiot?" Stiahol som sa a spýtal som sa jej pokojnejším hlasom.
"Áno," povedala a pozrela sa do zeme.
"Možno som, ale toto je tvoja vina," povedal som a hlavou som mykol smerom dole.
"Nie," šepla a pozrela sa na mňa.
"Áno," povedal som.
"Nie!"
"Ale áno," povedal som a začal som sa smiať.
"Nie," povedala a zasmiala sa spolu so mnou.
Chvíľu sme sa smiali a potom, keď som sa začal sústrediť na jej úsmev, na jej smiech, na jej pohľad a na ňu celú, radšej som začal zbierať zvyšky rozbitého taniera.

"Ideme?" Zvolal som na Veronicu, keď som sa obúval.
"Môžeme," zišla dole s blaženým úsmevom na tvári.
Nasadli sme do auta a na Veronice som si všimol, že bola trocha nervózna z toho, kam sme šli.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tess Tess | 12. května 2011 v 23:32 | Reagovat

chudák Shanny jak trpí ...:)

2 Vany Vany | 13. května 2011 v 6:48 | Reagovat

ňuňuňuňu
Kam to asi idú????

3 Miruška Echelon Leto Miruška Echelon Leto | 31. července 2011 v 0:27 | Reagovat

boze Shannon :(  <3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama