Osud 20.

20. května 2011 v 14:40 |  30 Seconds To Mars - Poviedky
Ja som len kývla hlavou ako súhlas, pretože som netušila, ani len vo sne ma nenapadlo, čo sa chystá spraviť. Začal sa ku mne pomaličky približovať a mne už došlo, čo chce urobiť. Ale ja som sa mu nedokázala uhnúť, nedokázala som povedať, že to nechcem. Nedokázala som urobiť nič. Len som stuhla a čakala, kým to urobí. A urobil to. Jeho pery sa dotkli tých mojich. Aj keď som to nechcela, pretože som chcela niekoho iného, bolo to príjemné. Chcel mi strčiť jazyk do úst a bozkať ma náruživejšie, ale ja som to jednoducho nedokázala. Keď som zavrela oči, videla som niečo, čo som nečakala.

Videla som Shannona. V tom momente som sa odtiahla, pretože to, čo som robila nebolo to, čo som naozaj chcela. Moje telo protestovalo a ja už som to nemohla ignorovať. Ruky som položila na jeho hruď a odtiahla som sa. Už som nemohla. Ani sekundu.
"Nie," šepla som a pozrela som sa Richardovi do očí.
"Prepáč," povedal zaskočene.
"Nie, toto nechcem," povedala som a pustila som ho.
"Ja som ale musel," povedal a zhlboka sa nadýchol.
"Toto sa nikdy nestalo. Nikdy!" Prehrabla som si vlasy a v jeho očiach som videla sklamanie.
"Dobre," povedal potichu a odišiel. Viem, možno som mu ublížila, ale nemala som na výber. Jednoducho nie.
Poupratovala som si myšlienky v hlave a s obavami som sa vrátila domov. V dome bola tma a Shannona som nevidela nikde. Potichu som sa vyzula, vyzliekla som si sako a po hmatoch som prišla ku kuchyni.
"Kde si bola?" Ozval sa za mnou hlas, ktorý patril jemu. Shannonovi.
"V meste," šepla som. Hrdlo som mala zovreté, takže som nedokázala odpovedať normálne.
"S kým?" Už začal vrčať a ja som sa roztriasla. Jeho teplý dych som pocítila na ramene a cítila som ako bol odo mňa už iba pár centimetrov.
"S nikým," klamala som, pretože som vedela, že ak by som mu povedala, že som bola s Richardom, rozzúril by sa.
"Bola si s ním?" Cítila som ako sa jeho telo zozadu dotklo toho môjho. Na tele mi naskočili zimomriavky. To, čo som cítila však nebol strach z neho, ale pocit úľavy, že ho cítim, že som zase s ním. Chcela som sa otočiť a hodiť sa mu okolo krku, chcela som ho pobozkať. Jeho energia ma jednoducho privádzala do šialenstva. Keď som ho cítila ako keby som strácala kontrolu nad sebou samou, ale premohla som sa. Bol naštvaný a to ma zneistilo.
"Odpovedz!" Schmatol ma za pás a prudko ma strčil k stene. Náraz ubrzdil svojou rukou, ktorou sa zaprel o stenu.
Moje oči si zvykli na tmu a ja som uvidela obrysy jeho tváre. Tej tváre, ktorú milujem. Jeho hnedé oči, do ktorých som hľadela, jeho plné pery, ktoré ma neuveriteľne priťahovali ako magnet, jeho pevné telo, pri ktorom dotyku som bola očarená, jeho zrýchlený dych, ktorý som cítila na krku, jeho pevné zovretie, v ktorom som sa cítila v bezpečí, jeho vôňa, z ktorej sa mi vždy mierne zatočila hlava a jeho hlas. Jeho hlas, ktorý vo mne vzbudzoval túžbu. Túžbu po ňom.
Nehovorila som absolútne nič. Len som na neho hľadela a sama som nechápala o čo mi išlo. Jeho pohľad sa čoraz viac a viac znepokojoval a ja som sa pomaly potápala do strachu. Do strachu z neho.
"Veronica!" Rukou, ktorou sa opieral o stenu, silno udrel do steny a ja som len zavrela oči a zaťala zuby.
"Áno," šepla som spomedzi zaťatých zubov a nesmelo som na neho zdvihla pohľad. Keď to počul, stiahol sa a pustil ma a ja som sa opäť cítila bezbranne.
"Fajn," pokýval hlavou a zahryzol si do pery.
Pozeral na mňa ako keby hľadel na niečo, čo má rád a to mu odchádza. Ako keby zmeškal vlak a ešte ho videl v diaľke. Vedela som presne, na čo myslel a čoho sa bál.
"Shannon," povedala som roztraseným hlasom, pohla som sa o krok bližšie k nemu a natiahla som k nemu ruku. On však stále na mňa hľadel tým istým pohľadom. Chcela som ho len ubezpečiť a presvedčiť, že ja neodídem. Ale uhol sa.
"Pekné sny," zamrmlal a vybral sa smerom ku schodom. Obrys jeho tela sa stratil v tme. No ja som sa stratila sama v sebe. Cúvla som späť ku stene a zošmykla som sa dole. Hlavu som si zložila do dlaní a cítila som ako sa mi hrnuli slzy do očí. V mojom vnútri premáhal strach moju lásku k nemu. Vždy som chcela krásny život. Vždy. No nikdy som sa nechcela nešťastne zamilovať. A bolo to tu.
V tichu a tme som sedela a rozmýšľala. Rozmýšľala som, čo ďalej. Cítila som teplú slzu, ktorá mi stiekla po líci a počúvala som tikot hodiniek. Upokojoval ma. Po chvíli som si uvedomila, že už začalo svitať. Sedela som tam niekoľko hodín. Ubehlo to rýchlo.
Nebola som unavená, ani hladná a ani dokonca smädná. Len už som bola slabá z toho všetkého. Pozbierala som sa zo zeme a namierila som si to do kúpeľne. Dala som si horúcu sprchu. Keď som sa dosprchovala, obliekla som na seba tepláky a tielko. Keď som si prečesávala mokré vlasy, pozrela som sa na seba do zrkadla. Bola som zmätená zo svojho obrazu. Videla som tam jednu trosku, ktorá sa nevie pohnúť ďalej.
Vyšla som z kúpeľne a oproti mne akurát išiel Shannon. Pretrel si oči, prehrabol si strapaté vlasy a akoby nič okolo mňa prešiel do kúpeľne. Ignoroval ma. Zarazilo ma to, ale pohla som sa ďalej a zavrela som sa v izbe. Ľahla som si, že si pospím, ale ani po hodine som nezaspala. Prestalo ma to baviť, tak som sa postavila, hodila som na seba mikinu a zišla som dole. Triasli sa mi kolená, pretože som sa bála, čo sa stane, keď uvidím Shannona. Čo mu poviem.
Prišla som do kuchyne a aj keď márne, očakávala som starú dobrú atmosféru ako každé ráno. No po tej nebolo ani stopy. Shannon sedel za pultom s pohárom vody. Hlavu mal položenú na stole a ruku mal položenú na temene. Ten pohľad na neho ma zaskočil. Vyzeral hrozne, horšie ako ja.
"Do - dobré ráno," vykoktala som nesmelo a on pomaly zodvihol hlavu. Jeho oči boli červené a tvár mal strhanú.
"Dobré ráno," povedal a pritom na mňa upieral som utrpený pohľad.
"Si hladný?" Prechádzala som okolo neho a snažila som vyhnúť jeho pohľadu.
"Nie," povedal pokojným hlasom.
"Určite?" Otočila som sa k nemu a pozrela som na neho zvedavým pohľadom.
Pokrútil hlavou, postavil sa a odišiel. Nechápala som, čo sa mu stalo. Ak robil taký cirkus, kvôli Richradovi, tak mu asi zašibalo.

"Máš tu oblek?" Spýtala som sa ho, keď som k nemu prišla do obývačky.
"Áno, prečo?" Prepínal jeden kanál za druhým a na mňa sa ani nepozrel.
"Zajtra... Zajtra je taká akcia v meste a sme pozvaní," povedala som a od nervov som si v rukách žmolila poťah sedačky.
"Fajn," odvrkol a prepol na ďalší kanál. Bola to s ním strata času.
Chcela som mu niečo povedať, ale len by som to zhoršila. Tak som sa stiahla a nepovedala nič.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Marťa Marťa | Web | 20. května 2011 v 15:47 | Reagovat

chudák...je mi jich líto, ty jo ať už to dají konečně dohromady...

2 Billie Martens Billie Martens | 20. května 2011 v 16:32 | Reagovat

Bože, to sú taký... taký... taký!!! ááágrrr!!!!! To si nemôžu priznať, že s amilujú, aby s auž konečne toľko netrápili?!!! :((

3 Vany Vany | Web | 20. května 2011 v 20:32 | Reagovat

Zase krásne, ako vždy :D

4 Miruška Echelon Leto Miruška Echelon Leto | 31. července 2011 v 0:43 | Reagovat

och boze :( chudaci :( je mi ich luto obidvoch :(
<3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama